Medzi významných rodákov zo Slovian patril rímskokatolícky kňaz MATEJ TUČKO (1798 Slovany – 1845 Ivanka pri Nitre). Teológiu študoval v Nitre a vo Viedni. Za kňaza ho vysvätili r. 1821. Bol kaplánom v Lietave neďaleko Žiliny (do r. 1825), krátko i vojenským kaplánom, potom farárom v Rajci (do roku 1836), napokon farárom a dekanom v Ivanke pri Nitre. Súčasne pôsobil ako kazateľ vo Vrábloch a vo Svätom Jure nad Hronom. Pohyboval sa v okruhu katolíckeho duchovenstva so silným národným uvedomením, bol jedným z významných kultúrnych pracovníkov a podporovateľov štúrovského hnutia. Patril medzi zakladateľov Tatrína, predchodcu Matice slovenskej, ktorého založenie v roku 1844 bolo jednou z najvýznamnejších kultúrnych udalostí slovenských dejín 19. storočia. Matej Tučko sa stal jedným z hlavných členov výboru Tatrína – vedľa Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Ctibora Cochujusa – a bol zvolený za tzv. správcu Tatrína. Tučko sa tak stal riadnym členom a oporou tatrínskej organizácie a patril medzi významných predstaviteľov katolíckej inteligencie na Slovensku. Tučkovo členstvo v Tatríne veľmi oceňoval Michal Miloslav Hodža, ktorý v jednom zo svojich odpisov Tučkovi vyjadril svoju radosť nad tým, že obidve vierovyznania – rímskokatolícke i evanjelické – sa začínajú ”v národu našom, tom jednom, tom drahom, poznávať, milovať, užívať.” Z dopisov je vidieť, že Tučko patril medzi významné kultúrne osobnosti, ktoré si plne uvedomovali dôležitosť a potrebu takéhoto spolku, ktorý by šíril predovšetkým literatúru v slovenskom nárečí. Predčasná smrť mu však nedovolila rozvinúť jeho organizačné aktivity.
Matej Tučko umiera veľmi skoro po založení Tatrína a na slovách, prednesených na druhom zasadnutí tatrína v auguste 1845, je vidno ako vysoko bola jeho osobnosť uznávaná a ctená. ”Zo zvláštnym žiaľom pripomenu naposledok i to, že velebn. p. Tučku, za úda výboru zvoleniho, v sedenici tejto nemôhou pozdraviť, keď nám ho smutná náhoda skôr, ako by sme ovoia jeho šlechetných úmyslou boli mohli zhliadnuť, vychvátila. Po srdečnom a hlučnom “sláva mu”, ktorô…” Keď v Bratislave založili Slovanský ústav, Tučko mu poskytol finančnú podporu na knižnicu. Ján Francisi, v jednom z listov Tučkovi túto podporu označuje ako prejav nových čias, “časů jednoty”. Mladí Slováci v tom videli prejav jeho lásky k národu, ”která už to jediným jest prostředkem k pozdvihnutí rozkvětu a rozrustu literatúry, nas před naši, ano i k pevnějšímu a jistějšímu se zastavání a hájení nás před odporci našimi. Toťby mělo býti hlavným zákonem každého ústavu, každé společnosti, ano, každého štátu.” Bol autorom niekoľkých príležitostných kázní, ktoré vyšli v časopise Kazateľňa (18884).
Rodákom zo Slovian bol taktiež Prof. PhDr. MILOSLAV OKÁL, DrSc. (1913 – 1997), klasicky filológ svetového významu, literárny vedec, znalec a prekladateľ antickej a latinskej humanistickej literatúry. Univerzitný profesor MIloslav Okál mal obidvoch rodičov z Gombáša (dnes Hubová). Starší brat Anton sa narodil v Gombáši, ale mladší Miloslav v Slovanoch, kde ich rodina kúpila poľnohospodrsky majetok. Ich otec Ján skúšal štastie v Amerike, kam odišiel ako 17 ročný už roku 1903. Nebol tam však ani rok a vrátil sa domov, lebo nenašiel stálu robotu. Staroby sa nedožil a v roku 1904 padol na ruskom fronte. Jeho syn Miloslav bol prvým slovnsým univerzitným profesorom klasickej fililógie. Dielo Profesora Okála je obdivuhodné a zahŕňa edičné práce (napr. Martin Rakovský, Opera omnia, Veda, Bratislava, 1974, 446s.;Purkircher, georg, Opera quae supersunt omnia, akademia Kiadó, Budapest, 1988, 254s.; Burley, Walter, De vita et moribus tredecim philosphorum maiorum, Vydal Miloslav Okál, Bratislava, 1992, 234s Rubigallus, Paulus, Pannonii carmina, Teubner Verlag, Leipzig, 1980, 61s.), odborné práce (napr. Problémy aténskej demokracie a Aristofanes, veda, Bratislava, 1969, 471s.; Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny, Slovenský Spisovateľ, bratislava, 1990, 219s.) a bohatý súbor rekladov starovekej gréckej a latinskej poézie, prózy a filozofie (napr. Aristofanes, Oblaky, Alojz Neuwerth, Bratislava, 1947, 138s.; Homéros, Ílias, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962, 618s.; Homéros, Odysseia, Mladé letá, Bratislava, 1966, 562s.; Zlomky starých toikov, Pravda, Bratislava, 1984, 345s.; Aristofanes, Osy. Mier. Sviatok žien: Komédie , vydal Miloslav Okál, Bratislava, 1992, 280s.)
Význam Miloslava Okála sa teda nedá obmedziť iba na jazykovú stránku, pretože svojou odbornou činnosťou sa pokúšal zaplniť biele miesta v slovenskej kultúre pokiaľ ide o sprístupňovaniea poznávanie hodnôt antiky a ich vplyv na slovenské prostredie od renesancie až po dnešok. Medzi jeho významné pôvodné diela patrí Život a dielo Martina Rakovského, ktorým sa zaslúžil o pochopenie Rakovského diela v kontexte humanistickej literatúry, jeho osobitostia a jeho prínosu pre vývin slovenskej literatúry. Počiatky jeho záujmu o Rakovského dielo vidieť už v jeho ranej maldosti v dobe, ktorú strávil v Slovanoch. Na úvod svojho diela totiž píše: ” Keď som sa ako chlapec pozeral od Slovianskych hôrok na rýchlik, ženúsi sa dolu Turcom nemal som ani tušenia, že malá dedinka Rakovo vďačí za rýchlikovú stanicu grófom z Rakova. Ani neskoršie, keď som ako martinský gymnazista-vlakár – vídaval na stanici Rakovo_príbovce nastupovať a zostupovať pani grófku, výstredne oblečenú a neprestajne fajčiacu, nevedel som, že jej predkovia zohrali významnú úlohu v dejinách feudálneho Uhorska a že sa z nich traja bratia v 16. storočí preslávili ako latinskí básnici.” (Život a dielo Martina Rakovského, I+II diel, Matica Slovenská, martin, 1979). Jeho záujem o rodný kraj je možno vidieť i v jeho prekladoch niektorých básní Jána Valentina (1756 – 1812) z latinčiny do slovenčiny. Tento bernolákovský básnik, vedec a kňaz pochádzal z Turčianskeho Michala, pôsobil v Kláštore pod Znievom a jeho básne sa vyznačujú vrúcnym obdivom k prírodnym hodnotám rodného kraja. Napríklad jeho skladba Elégia o Štubnianskych kupeľoch vyšla v prekalde práve profesora Miloslava Okála ako časť Turčianskoteplických elégií (Valentini, J., Turčianskoteplické elégie, Osveta, Martin, 1986, 47s.) V Miloslavovi Okálovi sa teda spojuje vysoká odbornosť s odkrývaním minulosti, ktorá je súčasťou dejín Turca. Svoj bohatú a hodnotnú knižnicu daroval Trnavskej univerzite. jeho osoba by bola určite v zahraničí ešte známejšia, keby nebolo kultúrnej a akademickej izolovanosti od ostatného sveta v dobách komunizmu. Jeho syn Emile A. Okal pôsobí ako významný vedec v Nortwestern University v Chicagu.
Zo Slovian pochádza taktiež významná prekladateľka a svetobežníčka PhDr. HELENA TURCEROVÁ-DEVEČKOVÁ Dr. és lettres (1886 – 1964). Jej otec bol podnikavý obchodník a cesty za obchodom ho zaviedli v roku 1899 až do Menzelinska v Rusku, kde sa trvalejšie usadil aj s rodinou. Starý otec Heleny Turcerovej, Jozef Turcer vlastnil mlyn a pílu v Kláštore pod Znievom.
Narodila sa 18. februára 1886 v obci Slovany v Turci v rodine Adolfa Turcera a Anny Turcerovej, rod. Rendekovej. Otec bol najskôr mlynárom v rodinnom (tzv. znievskom) mlyne, neskôr sa stal podomovým obchodníkom. V chudobných pomeroch sa mu však na Slovensku nedarilo uživiť rodinu, preto sa rozhodol v roku 1889, podobne ako mnoho ďalších turčianskych olejkárov a obchodníkov, odísť do Ruska. Usadil sa v Menzelinsku na Urale. Tam malá Helena prežila detstvo a navštevovala základnú školu. V rokoch 1893 – 1904 študovala na francúzskom dievčenskom gymnáziu v Moskve. Potom žila rok u príbuzných vo Varšave, kde sa zdokonaľovala v poľštine a zúčastňovala sa aktívne na kultúrnom živote tamojších Slovákov. Pretože dobre ovládala francúzštinu, rozhodla sa pre ďalšie štúdium v Paríži, kde spočiatku študovala francúzsku literatúru na Sorbonne, na Collége de France a v Ústave orientálnych jazykov. V Paríži žila v tom období početná skupina francúzskych slavistov, ako aj emograntov zo slovenských krajín, ktorá ju značne ovplyvnila, preto sa popri filológii (francúzsky a grécky jazyk) a histórii neskôr zamerala na štúdium slovanských literatúr. Známy francúzsky slavista G. Haumant jej odporúčal, aby po úspešnom skončení štúdia napísala dizertačnú prácu, na základe ktorej by získala doktorský titul PhDr. Pokladal ju spočiatku za Rusku a vybral pre ňu tému o vplyve G. Sandovej na Turgeneva. Keď sa objasnilo, že je Slovenka, navrhol jej konzultovať námet dizertácie s profesorom E. Denisom, ktorý sa zaoberal dejinami východnej Európy. Na jeho odporúčanie, aby sa venovala dejinám svojho národa či osobnostiam z národných dejín, začala v roku 1910 spracovávať tému o Ľ. Štúrovi a o myšlienke slovenskej nezávislosti. Uvedomila si, že je to vhodná téma, ktorou môže zviditeľniť slovenský národ a priblížiť ho západoeurópskej spoločnosti. Prof. Denis jej pomohol nadviazať kontakty s ďalšími odborníkmi na slovenské dejiny i pri získavaní archívnych materiálov na Slovensku a v Čechách. Dva roky (1910 – 1911) zbierala dokumenty, písomnosti a spomienky, ktoré sa týkali Štúrovho života a práce. Nadviazala aj kontakty s jeho najbližšími príbuznými (s Antonom a Dionýzom Štúrom). S. H. Vajanský jej poskytol svoj rodinný archív, v ktorom našla niekoľko Štúrových listov. Množstvo nespracovaných rukopisov, listov a publikácií našla v zbierkach Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine, potom bádala v Lyceálnom archíve v Bratislave, v archíve Národného múzea v Prahe, ako aj v mieste Štúrovho pôsobenia v Modre. Po študijnej ceste sa v roku 1912 vrátila do Paríža a začala koncipovať dizertačnú prácu, ktorú odovzdala v apríli 1913 pod názvom Louis Stúr et l’ idée de l’ indépendance Slovaque (1815 – 1856). Práca bola veľmi pozitívne hodnotená, a tak bola Helena Turcerová v roku 1913 ako prvá Slovenka v dejinách slávnostne promovaná za doktorku filozofie na slávnej francúzskej univerzite. Obhájením dizertácie sa stala jednou z najuznávanejších autorít na štúrovskú problematiku. Dizerácia vyšla v tom istom roku vo francúzštine a mala značný ohlas v časopisoch Národnie noviny, Národný hlásnik a iných. Až v roku 1956 vydala Slovenská akadémia vied v Bratislave jej slovenský preklad ako rozmnoženinu. Z vďačnosti k svojmu bývalému profesorovi E. Denisovi preložila do slovenčiny jeho knihu Otázka Rakúska. Slováci, ktorá vyšla v roku 1922.
Helena Turcerová sa v roku 1913 vrátila do Ruska, kde začala učiť francúzsky jazyk na dievčenskom gymnáziu v Menzelisku. V roku 1914 uskutočnila cestu do Talianska a na spiatočnej ceste sa zastavila na Slovensku, kde nadviazala a udržiavala osobné kontakty s poprednými slovenskými rodinami a literátmi (Pietrovci, Halašovci, E. M. Šoltésová, S. H. Vajanský a iní). V Martine ju zastihol začiatok prvej svetovej vojny, preto sa nemohla vrátiť do Ruska a už natrvalo ostala na Slovensku. Priatelila sa aj s rodinou J. Gregora Tajovského . V ich rodine na Bystričke sa konalo jej zasnúbenie s jasovským farárom Ondrejom Devečkom. Od roku 1915 po vydaji žila s manželom v Jasenovej a jej sen, ktorý snívala ešte v Paríži, že založí dievčenské lýceum, zostal zatiaľ naďalej len snom. Nové možnosti na rozvinutie činnosti sa pre ňu naskytli po skončení prvej svetovej vojny a po vzniku Československej republiky. Začala sa venovať politickému dianiu a rozširovaniu československo-francúzskej spolupráce. V roku 1919 bola členkou československej delegácie na Mierovej konferencii v Paríži. Po návrate začala v roku 1920 učiť slovenský, francúzsky a nemecký jazyk na obchodnej škole v Dolnom Kubíne, od roku 1923 v Kežmarku, kde pôsobila dve desaťročia aj ako inšpektorka cudzích jazykov a na obchodných učilištiach a na školách pre ženské povolania. V roku 1948 sa s manželom presťahovali do Bratislavy, kde sa venovala najmä prekladateľskej práci. Udržiavala písomné kontakty s literátmi, historikmi a politikmi z Francúzska, Anglicka, Ruska, Poľska, Česka a Srbska.
Publikačná činnosť H. Turcerovej-Devečkovej je pomerne rozsiahla. Okrem dizertácie uverejnila ešte v roku 1913 v časopise Prúdy štúdiu Styky slavianofilov so Slovákmi a ich vplyv na odtrhnutie sa Slovákov od Čechov. Napísala rozsiahlu stať o láskach Ľ. Štúra a memoárový príspevok o J. Gregorovi-Tajovskom. Počas pedagogickej práce sa ako spoluautorka posieľala na tvorbe dvoch učebníc nemeckého jazyka pre obchodné školy. V poslednom tvorivom období sa prekladmi z ruštiny a francúzštiny zaradila medzi prvé slovenské prekladateľky. Do slovenčiny preložila viaceré zo základných diel francúzskej a ruskej literatúry (Otec Goriot od H. de Balzaca, Stendhalov Kartuziánsky kláštor v Parme, 4-zväzkový román Ján Krištof od R. Rollanda, Traja mušketieri od A. Dumasa, Ruské bájky pre malé deti, Ostrovského Sviatočný sen, Gercenove Pamäti a dumy a mnohé iné diela). Z poľštiny preložila Kraszewského Starú báj. Za zásluhy v oblasti vedeckého bádania sa v roku 1929 stala členkou Učenej spoločnosti Šafárikovej, po roku 1945 členkou Umeleckej a vedeckej rady a Zväzu slovenských spisovateľov.
Koncom tohto roka uplynie už 48 rokov od úmrtia Heleny Turcerovej-Devečkovej. Zomrela 4. novembra 1964 v Bratislave vo veku 78 rokov.
Významnou postavou spojenou so Slovanmi, aj keď nie rodákom zo Slovian bol JOZEF BARINKA (1860 – 1940). Pochádzal z učiteľskej rodiny, ktorá žila vo Valaškých Klobúkoch, vyštudoval na učiteľskom preparandiu v Kláštore pod Znievom. V Slovanoch si zobral za manželku Máriu rodenú Bakošovú, ktorej otec bol obchodníkom s rozličným tovarom a jedným z turčianskych olejkárov. Podobne ako mnohí ostatní olejkári z Turca precestoval Rusko a ako sa dozvedáme z niektorých prameňov, nákupy robil vo Varšave u firmy Országh a spol., kde boli v tom období zamestnaní po väčšinou ľudia z Turca. Ako rímskokatolícky učiteľ pôsobil Jozef Barinka v Lednici, v Červenom Kameni a v Zubáku. Učiteľské povolanie zastával plných 50 rokov a pred vznikom Československa viedol boj proti uzákoneniu civilného manželstva a ako zástanca panslavizmu bol niekoľkokrát obžalovaný za urážku monarchie.
V Ružomberku sa Jozef Barinka zoznámil s Andrejom Hlinkom a začal sa angažovať v Slovenskej ľudovej strane. V roku 1919 sa stal senátorom v prvom Národnom zhromaždení v Prahe, kde bol zvolený za Slovenskú ľudovú stranu a tento úrad vykonával do roku 1925. Usiloval sa o rozvoj národnej kultúry a veľkú pozornosť venoval otázkam školstva a výchovy v katolíckom duchu. Vo svojom politickom programe sa preto zameriaval predovšetkým na postavenie učiteľstva a cirkevných škôl na Slovensku. Po roku 1925 sa dostal do kontroverzie s Andrejom Hlinkom, zo strany síce nevystúpil, ale už sa za ňu aktívne neangažoval. Svoju starobu dožil v Slovanoch, kde je aj pochovaný.
Významným rodákom bol Prof. MUDr. Juraj Antal, DrSc. (1912 Slovany 1996 Bratislava), ktorému sa už za jeho života začal priznávať titul ,, otca slovenskej fyziológie“. Na znievskom gymnáziu študoval v rokoch 1921 až 1925 (bol napríklad členom čestného predsedníctva Prípravného výboru osláv Storočnice znievskeho gymnázia). Začiatkom 50. rokov bol Juraj Antal jediným graduovaným fyziológom s potrebnou pedagogickou a vedeckou erudíciou na Slovensku. Vďaka Prof. Antalovi sa nové pracoviská kvalitou aj kvantitou svojej práce úspešne uplatňovali a slovenská fyziológia začala mať dôstojnú úlohu v československej a svetovej vede. Vybudoval na svoju dobu moderne a porovnateľne s vyspelým zahraničím Fyziolofický ústav Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Na čele Fakultného ústavu stál plných tridsať rokov (1940-1970). Z jeho školy vyšli aj ďalší, ktorí sa stali kádrovým jadrom na vznikajúcich pracoviskách SAV a výskumných rezortných ústavoch. Keď bola v roku 1950 založená Fyziologická společnosť ako sekciaČeskoslovenské lékařské společnosti J. E. Purkyně, stal sa Juraj Antal jej miestopredsedom. Dlhé roky vykonával aj ďalšiu náročnú a veľmi záslužnú prácu v rôznych orgánoch Slovenskej akadémie vied.
Politická situácia v období normalizácie po roku 1968 výrazne obmedzila jeho akčný rádius. Skľúčila ho, ale nezlomila. V diskusiách na seminároch horlil za slobodou vedeckého bádania na báze osobných slobôd, proeti obmedzeniam, ktoré pod rôznimi zámienkami uplatňovali vtedajšie riadiace orgány. Po odchode z univerzity roku 1972 si vybavoval malé, ale veľmi premyslené zariadené laboratórium, v ktorom do roku 1996 robil experimnetálnu výskumnú prácu o regulácií cirkulácie v koronárnom riečisku za rôznych fyziologických a patofyziologických situácií. Juraj Antal sa stal prvým slovenským predsedom Československej fyziologickej spoločnosti. Jeho prestíž doma aj v zahraničí bola obrovská. Dostal množstvo pozvaní na popredné zahraničné pracoviská, sám prijímal významné návštevy z USA, Veľkej Británie, ZSSR, Japonska a mnohých ďalších krajín. Aj na túto úlohu reprezentanta slovenskej a československej fyziológie bol. prof. Antal výnimočne dobre pripravený. Poznal svet a vedel s ním komunikovať v štyroch svetových jazykoch. Napísal viaceré učebné texty, vyše 100 odborných prác a je spoluautorom celoštátnej učebnice fyziológie ( Učebnice fysiologie: pro studujúcí lékařství, kolektív autorov, Státni zdravotnícke nakladatelství, Praha, 1960, 520s.) Za vedeckú a vedecko-organizačnú aktivitu dostal prof. Antal početné, aj tie nejvyššie ocenenia od domácich a zahraničných odborných spoločností a od Slovenskej akadémie vied. Za všetky tu menujem iba jedno, ktoré si cenil mimoriadne vysoko, lebo ho povzbudilo v časoch preňho najdeprimujúcejších: The Award of the American Pavlovian Society. Mimoriadne poctený sa cítil udelením veľkej Purkyňovej medaily na 33. Purkyňovom dni v Libochoviciach v roku 1992. Purkyňový deň sa už tradične venuje celý jednej osobnosti a jej životnému dielu. Zhodou dejinných okolností s aprof. Antal stal posledným významným predstaviteľom lekárskej vedy, ktorému toto výnimočné vyznamenanie udelil ešte v ČSFR. Význam jeho osoby možno doložiť aj skutočnosťou, že miestom jeho posledného odpočinku je Nrodný cintorín v Martine, v srdci jeho rodného Turca.