“… veď aj Tvoji prastarí otcovia boli olejkári…”
O Olejkárstve, o jeho význame v dejinách medicíny a samozrejme aj o jeho hospodárskom a spoločenskom prínose pre Turiec sa už veľa popísalo, ale osudy mnohých olejkárov ešte čakajú na svoje odkrytie. Práve Slovany boli v centre olejkárskej oblasti, a preto i v erbe obec z roku 1796 sa nachádzajú dve vázy s ratolesťami a medzi nimi je kalich, ktorý je pravdepodobne znakom olejkárstva. Aj keď sa o Slovanoch v stredoveku dozvedáme len veľmi málo, je zjavné, že výrobe liečivých olejov sa venovali nielen v blízkom Kláštore pod Znievom, ale i v priľahlých obciach, medzi ktorými nemohli chýbať ani Slovany. V stredoveku pomáhali v rehoľnej lekárni pri kolégiu v Kláštore pod Znievom i želiari zo Slovian, ktorým sa ukladalo zbierať rôzne bylinky a odovzdávať ich pre výrobu liekov.
Turčianské olejkárstvo má pravdepodobne jezuitský pôvod, lebo zemepáni turčianskeho “Dŕžavia” (Kláštor pod Znievom a 11 osád v jeho okolí), jezuiti, spomedzi svojich poddaných a vychovávali potulných lekárov, ktorých posielali do sveta. Títo potulní lekári vyvíjali veľmi užitočnú činnosť v dobe, keď ešte zdravotnícka starostlivosť bola vo východnej časti Európy veľmi primitívna. Túto teóriu podporuje veľa autorov, okrem iných i Jozef Škultéty, ktorý v diele Nehaňte ľud môj (1928) píše, že v druhej polovici 17. storočia jezuiti poznávali liečivé byliny, z čoho sa vyvinulo olejkárstvo.
Od konca 16. storočia do prvej polovici 19. storočia olejkári z Turca precestovali skoro celú Európu od Francúzska cez Holandsko, Švédsko, Poľsko, Rusko, Azerjbadžán, až na ďalekú Sibír. Z rôznych historických materiálov môžeme spomenúť, že pred rokom 1786 každoročne putovalo do Európy, do Turecka a i ázijského Ruska až 3000 turčanov.
Roku 1843 sa “Národní zábavník Květy” v článku “Obchod Slowáků v turčenské stolici” podrobne zmieňuje o rozpätí ciest turčianskych podomových obchodníkov (čiže olejkárov a šafraníkov). Podľa tohoto článku Turčania vedú obchod v Uhrách, v krajinách podunajských, cez Trapezunt v Perzii, v zemiach pred a zakaukazských a v Rusku. “Slowáci z dedín Znyo-Waralyu, Walzy, Lazan a Slowan obracajú sa najmä do levanty, do európskej a ázijskej Rusi… Ich cesty vedú do Imerície, Gruzie, na perské hranice, na kaukazsko-čerkeské pomedzie, do krajín čierno a chvalinko-morských, do dedín donských a krajov povolžských, na Sibír a do Veľkej Rusi. Slovenských obchodníkov v Rusku radi vidia, lebo sa tam slovenským jazykom dobre dorozumejú. Svoju otčinu opúšťajú každoročne so štyristo vozmi, na každom je náklad v cene 15-16 tisíc zlatých. Celoročný vývoz obsahuje teda viac ako šesť miliónov zlatých, 4 400 000 zlatých v striebre”.
Okrem ďalekej cudziny chodievali olejkári s obľubou i na Moravu a do Čiech, kam im však rakúska vládla chodiť zakazovala. Turčianski olejkári tak boli už v 17. a 18. storočí prvými nositeľmi ľudových česko-slovenských stykov. Napríklad v dokumente z roku 1754 sa hovorí, že “Matúš Polerecký, olejkár z dediny Slovany, umrel v Prahe u Milosrdných bratov. Jeho kamarát sa menoval Mikuláš Hašto, tiež olejkár, narodený v tom istom mieste, ale nevieme kde sa teraz nachádza”.
Poddaní kláštorského “Dŕžavia” ešte pod tereziánskou urbárskou úpravou odovzdávali zemepánom, čiže jezuitskej reholi, okrem peňažnej dane aj naturálne dávky, a to predovšetkým rôzne liečivé plodiny a rastliny. Tak poddaní osady Slovany, chudobní želiari, odovzdávali po jednom zlatom, ďalej päť metiel, dve holby borievok, dve holby rasce (holba bola stará miera = 0,8484 litra).
Tereziánsky urbár z roku 1767 mal zákonne upraviť a regulovať vzťah medzi zemepánom a poddaným ľudom, no vo svojom dôsledku skôr vyvolával búrky nespokojnosti. Olejkári (sluhovia) sa zo svojich ciest vracali domov ako buriči proti zemepánom. Z roku 1768 sa zachovali správy o príprave povstania v centre turčianskeho olejkárstva. Poddaní jezuitskej rehole v Kláštore pod Znievom z osád Slovany, Lazany, Socovce a Vrícko sa chystali vystúpiť proti svojej vrchnosti. Ich povstanie však bolo veľmi rýchlo potlačené.
čo sa týka počtu olejkárov v Slovanoch, v roku 1750 ich tu bolo evidovaných 87. V roku 1759 bolo zdanených 92 olejkárskych rodín, viacej to bolo iba v Kláštore pod Znievom (113 rodín). Celkovo bolo v Slovanoch od roku 1754 do roku 1786 vydaných 1491 olejkárskych pasov, pre porovnanie v Kláštore pod Znievom to bolo 1983 pasov a napríklad vo Valči 770 pasov.
Turčianski obyvatelia Kláštora pod Znievom, Slovian, a Valče, ale aj iných turčianskych osád, sa okrem olejkárstva venovali tiež pestovaniu šafránu a jeho podomovému predaju. O tom, že sa v hornom Turci šafran skutočne pestoval, svedčia mieste chotárne názvy šefrenica alebo šefranícka lúka. Z roku 1714 sa zachoval v obecnom archíve obce Slovany záznam o spore boženíkov a richtára. Okrem príslušneho poučenia a pokarhania pre obidve zainteresované stránky bol vynesený aj dodatok k rozsudku, podľa ktorého na výstrahu richtár musí svojmu pánovi odovzdať jeden furt (45 dkg) korenia (šafranu) a prísažníci boženíci po pol funta. Uvedený dokument jasne ukazuje, že v Turci sa šafran pestoval.
medzi najznámejšie olejkárske rodiny zo Slovian možno považovať napr. rodiny Haštovcov, Polereckých, Timkovcov, Mikovcov a pod. Možno tiež spomenúť, že známy obchodník z blízkej Valče Matúš Filo sa v roku 1898 oženil s Antónoiu Bakošovou zo Slovian, ktorej rodina bola taktiež známa olejkárstvom. jedným z obchodníkov zo Slovian bol i Jozef Brcko, ktorý ako mnohí slovenskí obchodníci spolupracoval s firmou Országh a spol. vo Varšave a finančne prispieval na rôzne kultúrne a spoločenské aktivity v Turci. Ako mnohí obchodníci z Turca prispieval napríklad do Československého dobročinného spolku “Beseda” vo Varšave.
Obdobie zlatého veku olejkárstva je hlboko vpísané do dejín obce a ostane jej bohatým dedičstvom.