Ako každý rok bude večer od 20:00 nasledovať tradičná fašiangová zábava so živou hudbou. Tohto roku Vám bude do tanca hrať spevácke duo FUN HOUSE. Na zábave sa bude podávať tradičná praženica a pripravená je aj bohatá tombola. Tešíme sa na Vašu účasť.

Plagát na zábavu

Nájdete medzi nimi urbárske listiny z rokov 1715 a 1775, historické fotky z obce, lesníctva, poľnohospodárstva v obci, taktiež fotky zobrazujúce ľudovú architektúru v obci, alebo fotky týkajúce sa olejkárstva a SNP. Pár fotiek bolo taktiež pridaných v sekcií sakrálne pamiatky

Viac info v fotogalérií:

http://slovany.eu/index.php/fotogaleria/historicke-foto/

http://slovany.eu/index.php/fotogaleria/sakralne-pamiatky/

Na stránke bol pridaný aj článok týkajúci sa Slovian počas SNP, ktorý nájdete tu:

http://slovany.eu/index.php/obec/snp-a-slovany/

Marek Straka zo Slovian nebol u lekára už niekoľko rokov. Napriek tomu vie, že jeho zdravotný stav je v poriadku. Doma má už takmer všetky Jánskeho plakety až na diamantovú.

Študent elektronického obchodu a manažmentu na Žilinskej univerzite daruje krv už štyri roky. O rok menej daruje aj krvné doštičky, ktoré sú vzácnejšie.

V obci športuje i hasí, keď treba

Posledne získal za 40 odberov ďalšiu plaketu, k bronzovej a striebornej mu tak pribudla zlatá Jánskeho plaketa.

Čo ho k tomu motivuje však nedokázal špecifikovať. „Považujem to za dobrú vec. Človek nikdy nevie, kedy sa ocitne v núdzi a bude potrebovať krv,“ vysvetlil Marek, ktorý sa v obci venuje futbalu. Nedávno sa dokonca stal veliteľom dobrovoľného hasičského zboru a k darovaniu krvi inšpiroval aj kamarátov hasičov.

Turčania darujú veľa a radi

Zaujímavosťou je, že v celoslovenskom meradle patrí Územný spolok Slovenského Červeného krížu v Martine na popredné miesto v počte darcov i v počte odberov na počet obyvateľov regiónu horného a dolného Turca.

Posledné udeľovanie plakiet sa konalo v Martine 2. decembra v minulom roku. Plakety si prišlo prevziať celkovo 228 darcov, z toho bronzovú získalo 110 darcov, striebornú 67 a zlatú 37 darcov. Najvyššiu diamantovú Jánskeho plaketu si prevzalo 14 dobrovoľných darcov krvi.

Čítajte viac: http://turiec.sme.sk/c/6244858/nepotrebuje-chodit-k-lekarovi.html#ixzz1mB3glgB4

Celý harmonogram vo formáte pdf si môžete stiahnuť tu:

Harmonogram vývozu separovaného zberu na rok 2012 v obci Slovany

Na nasledujúcom obrázku si môžete prezrieť čo patrí a čo nepatrí do zberných nádob/vriec.

Ak doma nemáte žlté vrecia na plasty, môžete si ich vyzdvihnúť na obecnom úrade v čase úradných hodín.

Ľadové kryhy zahatali cestu Znievskemu potoku. Začal sa vylievať na cestu, neskôr už ohrozoval aj časť rodinných domov na začiatku obce.

Silné mrazy spôsobili problémy v Kláštore pod Znievom. Voda v miestnom potoku pretekajúca popod mostík pri odbočke na Slovany  v rúre zamrzla a ľadové kryhy zabránili jej prietok. Znievsky potok sa vylial na cestu, ktorá sa v niektorých častiach premenila na klzisko.

„Od štvrtkového rána sa s tým boríme, ale veľa sme spočiatku nezmohli. V sobotu som bol nútený pre ľadovú povodeň vyhlásiť druhý stupeň povodňovej aktivity. Boli privolaní cestári i pracovníci povodia Váhu, pomáhali aj podnikatelia,“ informoval Maroš Halahija, starosta Kláštora.

Vodu odklonili na rybníky

Rušno bolo aj pri Znievskom potoku, neďaleko domu pani Mikulovej. Početná partia ľudí sa dohovárala, čo musia urobiť. Kláštorčanom pri záchranných prácach pomáhali aj dobrovoľní hasiči zo Slovian.

„Musíme vodu z cesty dostať späť do koryta a odkloniť ju tak, aby pretekala smerom na Tajchy – bývalé rybníky. Potrebujeme uvoľniť šachty, ale aj rozbíjať ľad, aby mala voda kadiaľ odtekať. Koryto sa prehlbuje ťažkým mechanizmom, ľad pomáhajú rozbíjať ľudia,“ vysvetľoval Milan Mišura, okrskový inštruktor dobrovoľných hasičov.

Nasadenie ľudí bolo vzorové. Nerozpakovali sa v mraze zobrať do rúk krompáče a sekery a nimi rozbíjať ľad. Dedina si pomáhala ako vedela. Aj preto sa nakoniec dokázala dostať z najhoršieho. Voda začala pomaly ustupovať. Obavy však ostali.

„Problémy by nám mohol opäť spôsobiť praskajúci ľad. Musíme byť stále v pohotovosti,“ povedal Milan Mišura.

FOTO z ľadovej povodne nájdete na:

http://slovany.eu/index.php/fotogaleria/foto-2012/

Video z TV Markíza nájdete v článku:

http://tvnoviny.sk/sekcia/spravy/regiony/vodu-z-vyliateho-potoka-maju-ludia-uz-v-pivniciach.html

Čítajte viac: http://turiec.sme.sk/c/6246585/klastorcania-bojuju-s-ladovou-povodnou.html#ixzz1lWW8jatA

Cesta medzi Slovanmi a Kláštorom cez Vendelín neprejazdná!!!
Zastávka SAD je do odvolania premiestnená zo stredu obce Slovany k budove Požiarnej zbrojnice. Autobusy smer Kláštor pod Znievom a späť budú prechádzať smerom na Rybníky. Obchádzka pre osobné automobily je možná do KPZ zo Slovian cez poľnú cestu na časť KPZ Niva popri RD Gavendovcov.

Cesta je neprejazdná z dôvodu namrznia vody na moste, ktorý bude dočasne asanovaný, kdeže voda sa vylieva na vozovku.

FOTO

Starostka obce Slovany Elena Jackulíková zvolala v zmysle § 17 ods. 3 horeuvedeného zákona prvé zasadnutie okrskových volebných komisií, ktoré sa uskutočnilo v stredu 25. januára 2012 o 17:00 hod. na Obecnom úrade v Slovanoch.

Do okrskovej volebnej komisie boli delegovaní nasledovní členovia:

Predseda: Bc. Marek Straka

Podpredseda: Viera Vajdiaková

Zapisovateľ: Miroslava Krupárová

člen: Marta Kršková

člen: Pavel Siráň

člen: Jozef Zelienka

Len farár sa nebál Parížanky

Začiatkom 20. storočia pendlovala medzi Uralom, Moskvou, Parížom a Slovenskom mladá žena s krátkym moderným účesom: bola to Slovenka Helena Turcerová. Pohybovala sa suverénne v medzinárodnej spoločnosti, o čom sa vtedy iným Slovenkám ani nesnívalo. Zhodou neobyčajných životných okolností mohla študovať na parížskej univerzite Sorbonna, kde v roku 1913 promovala.

Na mierovej konferencii o povojnovom usporiadaní Európy v starobylých parížskych zámkoch Versailles a Trianon v roku 1919 bola v československej delegácii medzi samými mužmi aj mladá Slovenka s vynikajúcou znalosťou francúzštiny. Pre milióny obyvateľov bola konferencia životne dôležitá, lebo vedúci štátnici Európy a Spojených štátov na nej „posvätili“ vznik nových štátov, medzi inými aj Československa. Mladá žena Helena Turcerová Devečková nepatrila k politikom, bola začínajúcou učiteľkou a prekladateľkou. Konferenciu prežívala s veľkým vzrušením: ako dieťa sa s celou rodinou koncom 19. storočia vysťahovala z neslobodnej krajiny do ďalekých ruských končín, a teraz zastupovala v Paríži nový slobodný štát. Paríž poznala ako svoju dlaň, lebo tam päť rokov študovala. Ako inak jej teraz chutila káva v známych kaviarničkách, keď mala pred sebou istú budúcnosť!

Narodila sa vo februári roku 1886 v Slovanoch pri Martine v čase, keď hlavným dopravným prostriedkom boli vozy a kone. V dedine zavládlo veľké vzrušenie, keď rodina mlynára a obchodníka Turcera na jar roku 1899 nakladala celý majetok na vozy a chystali sa kamsi do neznáma. Aj deti pomáhali rodičom, možno od nedočkavej radosti skôr zavadzali, veď do sveta sa nechodí každý deň… Neskôr, keď sa mnohé týždne trmácali na vozoch, sa ich radosť menila na prostú túžbu po domácej pohode. Konečná stanica vysťahovalcov bolo ruské mesto na Urale Menzelinsk. Ruština išla najlepšie do hlavy otcovi, ktorý sa ju začal učiť už doma (z kníh, požičaných od martinských vzdelancov), a hneď po ňom dcére Helenke.

Z MARTINA DO MOSKVY A PARÍŽA
„Dievča, ty si rečový talent!“ chválili ju rodičia. Prisťahovalcov v ďalekom svete dobre prijali a hlave rodiny sa tak darilo, že mohol nadanú dcéru poslať študovať na gymnázium do Moskvy. Oproti Martinu, kde s učením začínala, to bol veľký skok! Ako svetaskúsený človek si uvedomoval dôležitosť vzdelania nielen pre chlapcov, ale aj pre dievčatá. Cárske Rusko malo vynikajúce vzťahy s Francúzskom, vzdelaní Rusi ovládali francúzštinu aspoň tak dobre ako rodnú reč, a do maturity zvládla nový jazyk aj Helena. Jej rečový talent už nechválili len rodičia, ale aj profesori. Predsa to nebola bežná vec ani v cárskom Rusku, aby dievča, ešte k tomu dcéra uhorského Slováka, išla študovať do Paríža na Sorbonnu.

Na filozofickej fakulte si zapísala jazyk hostiteľskej krajiny a gréčtinu, veď staroveké Grécko dávno obdivovala. Nezvyčajne rýchlo sa na univerzite svetového mena „oťukala“. Jedného dňa zaklopala na dvere kabinetu profesora Ernesta Denisa, francúzskeho historika, ktorý sa venoval dejinám slovanských národov. Keď mu na mape ukázala dlhé putovanie svojej rodiny i jej vlastné z malej slovenskej dediny, presvedčil ju, aby sa venovala aj štúdiu dejín vlastného národa. Denis bol aj konzultantom jej dizertačnej práce Louis Štur et l´idée de l´indépendance slovaque (Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti). Práca vyšla aj tlačou a rodičia mali slzy v očiach, keď v roku 1913 čítali oznámenie o dcérinej slávnostnej promócii. Počas štúdia chodievala z Paríža do Menzelinska len cez prázdniny. Keď sa už vrátila natrvalo, celé dni im musela rozprávať o svojom živote v cudzine. V septembri roku 1913 začala učiť na uralskom gymnáziu a po skončení školského roka si naplánovala poznávaciu cestu po Taliansku, ktorú si počas štúdia nemohla dovoliť. Na spiatočnej ceste sa zastavila v Martine.

DO JEJ OSUDU ZASIAHNE POLÍCIA
Keď Helena prišla na políciu – oznámiť čas príchodu a odchodu z monarchie – dôstojník v službe ju energicky zahriakol: „Vyhoďte si cestu do Ruska z hlavy! Začala sa svetová vojna a ruská armáda je nepriateľom Rakúsko-Uhorska. Čo ak ste jej špiónkou?“ Pohŕdavo sa naňho pozrela. Tak sa skončilo jej prvé prázdninové leto pamätného roku 1914. Nevedela, či sa má pre nedobrovoľné uviaznutie na Slovensku hnevať, alebo sa tešiť. Ona ani ten policajt nemohli tušiť, že po skončení vojny už žiadne Rakúsko-Uhorsko nebude… Povypytovala sa známych, či nevedia o voľnom mieste stredoškolskej profesorky. Ktosi jej poradil: „Choď sa spýtať do Dolného Kubína…“ V tomto oravskom meste začala od septembra učiť. Pre miestnu inteligenciu bola „Parížanka“ atrakciou – pozývali ju na oslavy, večierky, kultúrne podujatia. Spadla z nej ťarcha neistého osudu a tešila sa zo života. Vzdelaním i kultivovaným vystupovaním sa tak líšila od miestnych dievčat, že muži súci na ženenie sa pred ňou ostýchali. Len evanjelický farár z Jasenovej Andrej Devečka mal odvahu s „Parížankou“ sa porozprávať.

Zistili, že majú spoločné záujmy. Pri odprevádzaní z večierkov za hviezdnatých oravských nocí sa zrodila láska: prešiel rok a v kostole oznámili ich ohlášky. Učiteľský zbor i farníci sa tešili, len jej rodina v Rusku ľutovala, že nebudú na svadbe svojej dcéry. Ďalšie učiteľské pôsobisko Heleny Turcerovej Devečkovej bol Kežmarok, kde nasledovala manžela, a dostala miesto inšpektorky cudzích jazykov. V roku 1919, keď domáci politici hľadali dobrú francúzštinárku, ktorá by mohla tlmočiť na mierovej konferencii v Paríži, spomenuli si na prvú slovenskú absolventku Sorbonny. Cesta na známe miesta vysokoškolskej mladosti ju veľmi potešila. Po splnení tejto misie sa popri vyučovaní venovala prekladaniu z francúzštiny i ruštiny. Manžel Andrej urobil politickú kariéru – odložil kňazskú sutanu a stal sa poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Helena ostala verná cudzím jazykom. Vďaka nej mohli domáci čitatelia siahnuť po Balzacovom Otcovi Goriotovi, Stendhalovej Väznici parmskej, Rollandovom Jánovi Krištofovi, Gercenových Pamätiach a dumách a ďalších dielach. Po roku 1948 pedagogickú prácu úplne nechala, presťahovala sa do Bratislavy a venovala sa len prekladaniu. Zomrela v Bratislave v roku 1964.

Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: Archív Slovenskej národnej knižnice

Tri kola pred koncom prvej polovice súťaže majú najbližšie k jesennému triumfu futbalisti z Príboviec.

Čítajte viac: http://turiec.sme.sk/c/6095710/pribovciam-volno-neublizilo.html#ixzz1jN9tAZ2X